Vážení priaznivci vernej reprodukcie, od spoločnosti AV Integra / Ketos som dostal možnosť vypočuť si integrovaný zosilňovač Electrocompaniet ECI 80 D v spolupráci s reprosústavami Dynaudio Special Forty a napísať pár riadkov, na ktorých by som sa s Vami podelil o moje pocity a skúsenosti z tejto kombinácie.

Najprv v krátkosti niečo o testovaných komponentoch. Zosilňovač ECI 80 D nórskej spoločnosti Electrocompaniet má výkon 2 x 80 W pri 8 ohmoch a 2 x 150 W pri 4 ohmoch. Má zabudovaný kvalitný predzosilňovač pre MM prenosku, je vybavený analógovými aj digitálnymi vstupmi (optika aj koax) a výstupom pre slúchadlá. Zároveň obsahuje DA prevodník a Bluetooth modul pre streamovanie hudobných súborov. Cena 2599 euro.

Reprosústavy Dynaudio Special Forty sú, ako už napovedá názov, špeciálnou edíciou k oslave 40-teho výročia založenia spoločnosti. V ponuke sú dve prevedenia povrchovej úpravy prírodnej dyhy s finišom vo vysokom lesku. Výnimočné je aj osadenie meničmi. Výškový je limitovaný Esotar Forty a stredobas MSP 170 mm, používaný v sériách Confidence a Evidence. Cena 3000 euro za pár.

Ako sme testovali

Test sa odohral vo firemnej posluchovej miestnosti. Jedná sa o podkrovný priestor s rozlohou cca 50 metrov štvorcových. Miestnosť štvorcového pôdorysu umožňuje používať nezávisle tri systémy, dve audio zostavy a jednu zostavu pre domáce kino a je čiastočne akusticky upravená. Pri ladení „posluchovky“ nebolo úmyslom vytvoriť miestnosť zvukovo ideálnu, ale vytvoriť príjemnú, univerzálnu akustiku pre väčšie aj menšie hudobné systémy, kde ich kvality vyniknú na čo najvyššiu možnú mieru. Úprava akustiky spočíva v použití koberca s husto tkaným vláknom na celej ploche podlahy a ťažkými zamatovými závesmi vždy za každou zostavou. Potlačeniu stojatého nežiadúceho vlnenia pomáha aj podkrovný priestor so svojimi skosenými protiľahlými stenami.

Ako zdroj signálu bol použitý gramfón Rega Planar 3 osadený MM prenoskou Rega Elys a streamer Bluesound Vault 2i. Všetky komponenty zostavy boli rozohrané. Kabeláž pre reprosústavy bola od XLO série Ultra, streamer bol prepojený optikou a používal sa len ako brána na stiahnutie hudobných súborov zo siete. Na samotný D/A prevod sa využíval prevodník zabudovaný v zosilňovači.

Reprosústavy boli umiestnené na firemných Dynaudio stojanoch a boli umiestnené čo najviac do priestoru kvôli eliminácii nežiadúcich odrazov. S posluchovým miestom tvorili trojuholník so stranami dlhými cca 3,5 m.

Začali sme digitálom

Na dôkladné otestovanie zvuku zostavy som použil nahrávky zo širokého spektra žánrov, od rocku, elektroniky až po klasiku.

Posluchový test som zahájil digitálom zo streameru (Tidal) – Pink Floyd, Shine On You Crazy Diamonds, Live. Pustil som to viac menej len náhodou, narazil som na túto skladbu pri prezeraní knižnice posledných súborov, ktoré niekto púšťal predo mnou. Nakoľko ju mám celkom napočúvanú tak som sa nechal presvedčiť. Dobre som urobil! Hneď táto prvá skladba mi ukázala, že tu budeme hovoriť o kvalitnom zvuku s tou najväčšou vážnosťou. Bola prezentovaná s absolútnou kontrolou, monumentálne zvukové steny sa rozprestierali na všetky strany a úplne ignorovali pomerne krátku vzdialenosť medzi oboma reprosústavami. Priestor bol podaný plasticky, trojrozmerne. Tento „veľký efekt“ bol zrejme spôsobený aj live nahrávkou, ale to, s akou samozrejmosťou to bolo odprezentované, ma naozaj prekvapilo. Nebol som schopný hľadať nejaké dielčie chyby v reprodukcii, ostávala stále len silnejšia chuť počúvať ďalej. Veľmi podobné pocity som zažíval pri skladbe Live And Let Die od Paula McCartneyho. Opäť skvelé podanie ako pokojných pasáží, tak aj poriadneho rockového nárezu. Stará dobrá klasika Hey Jude od Beatles – dal som to tam viac menej len zo sentimentu, mám túto skladbu skrátka rád – opäť sa mi potvrdilo, že aj staré môže byť naozaj dobré.

S jedlom rastie chuť – pri počúvaní tejto zostavy dostalo známe porekadlo hodnotu poučky. Začal som ju kŕmiť skladbami ktoré mám rád a mám ich naozaj napočúvané, nechcel som skĺznuť do polohy výhradne prísneho hľadania chýb.

Siahol som teda aj po žánroch, kde sa tvorcovia viac so zvukom hrajú a tvoria svoj vlastný. Skinny Puppy, skladby Worlock a Rivers, boli podané ohurujúco, množstvo detailov a všelijakých čudesných zvukov nachádzajúcich sa na presne definovanom mieste v priestore – kde sa nachádzajú sa dalo doslova ukázať prstom. Už len kvôli tomuto efektu stálo za to si tento žáner, aj keď okrajový, vypočuť. Naproti tomu Depeche Mode, Walking in my Shoes bol miernym sklamaním. Muzika síce chytila za srdce, ale priestor nahrávky bol zliaty a nekonkrétny. O niečo lepšie na tom bola skladba Barrel of a Gun, kde to už ako tak ladilo. Bohužiaľ, ako je typické pre všetky seriózne komponenty, aj tu sa ukázalo, že kvalita nahrávky je pre výsledný efekt rozhodujúca. Jazz rock Steely Dan, Babylon Sisters ma však vrátila späť do reality. Detailné podanie, reálny vokál, vynikajúca rytmika, príjemná atmosféra. Veľmi dobré!

Povzbudený doterajším priebehom som dostal chuť na náročnejšie žánre a prešiel ku klasike. Najprv to bol už pre mňa notoricky známy Leoš Janáček, Sinfonietta z testovacieho XLO Test and Burn disku – kde je kvalita nahrávky zaručená. Rozloženie orchestra bolo realistické, rozmiestnenie jednotlivých hudobných nástrojov v priestore presné – a to aj v jeho hĺbke, farba nástrojov, zvlášť plechových dokonalá. Skvelý zážitok!

Maurice Ravel, Bolero. Taktiež pre mňa notoricky známa vec, sto krát vypočutá na desiatkach zostáv a napriek tomu stále neopočúvaná. Opakujúci sa motív, jeho variovanie s hudobnými nástrojmi vo veľkom orchestri dávajú skvelú možnosť nazrieť do jeho života. Každý nástroj, ktorý si zahrá svoje sólo, bol doslova hmatateľný, pri počúvaní so zavretými očami bolo jasné aký nástroj hrá a kde sa v rámci orchestra nachádza. Zaujalo až neuveriteľne verné podanie farby nástrojov. Postupná gradácia, aj hlasitostná, spela ku skvelému finále. Zostava túto gradáciu zvláda s prehľadom, ani vo fortissimách nedochádzalo ku zliatiu alebo rozmazaniu priestoru, rytmika úderov na tympany a následné krátke dunenie bolo dokonalé. Ravel raz sám o sebe vyhlásil, „za celý svoj život som napísal iba jeden masterpiece – Bolero“. Pravdivosť tohto výroku neviem posúdiť. Bolero však v podaní tejto zostavy majstrovským „kúskom“ určite je.

Pokračoval som ešte silnejším kalibrom, P.I Čajkovskij, Slávnostná predohra 1812 v podaní Londýnskych filharmonikov. Známa skladba s hlavným motívom francúzskej Marseillaisy je typická striedaním pokojných, až romanticky znejúcich pasáží s prudkými silne dynamickými časťami so zapojením celého orchestra. Veľmi náročné na reprodukciu, v podaní testovanej zostavy však úplne bez problémov, s prehľadom, bez skreslenia alebo zahltenia. Opäť zaujme presné rozloženie priestoru a zadefinovanie orchestra, farba nástrojov, hlavne strunových je realistická, bolo nádherne cítiť napríklad kĺzanie slákov po strunách. Úplné finále s prispením kráľovských delostrelcov bolo už trošku nad objemové možnosti reprosústav, ale očakávať „reálny“ akustický tlak výstrelu z kanónu od stojanoviek by bolo značne naivné. Zo skúseností viem, že s tým majú problém aj veľké sústavy.

Analóg nesklamal

Vyskúšal som samozrejme aj vinyl, aj keď len ako doplnok, hlavne vzhľadom na kategóriu gramofónu. Aj napriek jeho nižšej cene a osadenej MM prenoske bolo okamžite cítiť výraznú zmenu charakteru zvuku. Bol sýtejší, plastickejší a živší, detaily chirurgicky presné. Trochu netradične som nehral žiadne náročné žánre, ale také, na ktoré som bol zvedavý, ako si s nimi zostava poradí. Einstürzende Neubauten, album Perpetuum Mobile – títo zvukoví mágovia z Berlína dokážu pri tvorbe svojich skladieb použiť ako hudobné nástroje naozaj čokoľvek – od pružín, potrubí až po vec, ktorú v komentári k niektorému albumu nazvali veľavravne „motor“. Všetky tieto bizarné zvuky sú však vytvorené s presným zámerom a navyše zosnímané v priestore analógovými mikrofónmi. Práve v skladbe Perpetuum Mobile ma neustále udivovali nové a nové detaily, ich položenie v priestore, ozvena štúdia a rôzne ruchy, ktoré dávali nahrávke nádych života. Charizmatický vokál Blixu Bargelda bol vykreslený s úplnou samozrejmosťou, mal hĺbku a ľudský rozmer.

Podobne na tom boli aj ďalšie ukážky, ktoré som si pustil, či už Kraftwerk, alebo Front Line Assembly. Práve táto kanadská formácia sa uviedla v posluchovke v tom najlepšom svetle albumom Tactical Neural Implant. Na detaily bohatý rytmický prejav bol podporený hlbokým a presným basom, samplované zvuky dokresľovali zväčša ponurú atmosféru nahrávok. Strhujúci zážitok!

Záverečné dojmy

Kombinácia zosilňovača Electrocompaniet ECI 80 D a reprosústav Dynaudio Special Forty ma rozhodne príjemne prekvapila. Obom hlavným aktérom to spolu nádherne ladí a tvoria zvukovo vyváženú dvojicu. Je všeobecne známe, že reprosústavy Dynaudio sú pomerne náročné na zosilňovač, potrebujú vzhľadom na svoje silné magnetické obvody rýchlosť a kontrolu. Tú im dal ECI 80 D v dostatočnej miere. Dynaudio Special Forty ma však jedným slovom ohromili! Očakával som veľa, Dynaudio sústavy poznám a ich zvukový charakter mi vyhovuje. Tieto sa však z môjho rokmi vytvoreného rámca vymykali od prvej chvíle. Zvuk bol podaný s maximálnou neutralitou, nič nebolo prifarbené alebo zvýraznené. Všetko hralo s úplnou samozrejmosťou a nenútenosťou. Zaujala šírka aj hĺbka priestoru, u Dynaudio už tradične reálne podané výšky aj stredné pásmo, rýchly a dostatočne objemný bas. Najhlbší tam samozrejme nie je a ani na to v tejto veľkostnej kategórii nie je dôvod. Ten bas, ktorý však Special Forty zahrajú je plastický, rýchly a dokonale kontrolovaný. Nemohol som sa počas celého testu zbaviť dojmu, že hrajú podstatne väčšie sústavy. Aj napriek veľkej miestnosti, ktorá je určená na prezentovanie veľkých stĺpových reprosústav sa v nej vôbec nestratili. So zvýšením hlasitosti neprichádzalo ku žiadnym deformáciám vo zvukovom spektre, všetko bolo stále presné a kontrolované. Tu má svoju veľkú zásluhu práve použitý zosilňovač, ktorý to všetko dokázal stále držať pod kontrolou.

Vrelo odporúčam!